Kúpele Smrdáky
Prírodné liečebné kúpele Smrdáky patria vďaka svojej minerálnej vode s najvyšším obsahom sírovodíka v Európe medzi najúčinnejšie slovenské kúpele pre liečbu kožných chorôb a ochorení pohybového aparátu. Liečbu a relaxáciu návštevníkov podporujú mierne klimatické podmienky a pokojné prírodné prostredie. Areál kúpeľov je dnes už zrastený a obcou. Smrdáky a jeho krásny rozsiahly park postupne prechádza do voľnej prírody.
História kúpeľov
O prvých počiatkoch kúpeľov sa zachovalo málo materiálu. Povesť o vzniku kúpeľov hovorí o pastierovi, trpiacom na „boľavé nohy“, ktorý pásol dobytok v miestach terajších kúpeľov. V tých dobách sa tam rozprestierali pasienky, močariská a lesy. Pastiera upútal zvláštny zápach, vychádzajúci z malého prameňa. Podivná voda vnukla pastierovi myšlienku vykúpať v nej svoje choré nohy. Skoro sa presvedčil o hojivom účinku vody, lebo bolesti začali slabnúť. O vode sa dozvedel aj horár z neďalekej horárne, ktorého chorá dcéra už dlhší čas nevládala na nohy. Vyskúšala kúpele a taktiež s úspechom. Šťastné vyzdravenia napomohli rozšíreniu zvesti o liečivosti prameňa a chorí ľuďia ho začali vyhľadávať. Toľko rozpráva povesť.
Historicky sa možno opierať o samotný názov Smrdáky – po maďarsky Büdöskó, ktorý je pre kúpele charakteristický a nesporne je odvodený od zápachu minerálnej vody. O liečivých prameňoch je známe, že ich vodu obyvatelia používali pri rôznych chorobách dávno pred založením kúpeľov. Vedeli, že do kúpeľa k minerálnej vode musia pridávať obyčajnú vodu v určitom pomere. Miestni roľníci dávali minerálnu vodu piť aj chorému dobytku na uzdravenie a zdravému miesto soli. Mali vraj potom dobytok dobre živený a choroby sa ho „nechytali“. Žijúci starí Smrdáčania dosvedčujú, že nechávali dobytok s boľavými, opuchnutými nohami stáť v bahnitom močiari, presýtenom minerálnou vodou.
Prvé zmienky o liečivej vode pochádzajú zo známeho diela slovenského polyhistora Mateja Bela Notitia Hungariae Novae z roku 1736. K prvým rozborom vody sa vykonali zásluhou lekára Jána M. Gottmanna v roku 1763.
Zaujímavá je informácia z roku 1805, z ktorej sa dozvedáme, že v Smrdákoch si liečili zranenia z bojov napoleonskí vojaci, ku ktorým sa doniesol chýr o liečivých účinkoch smrdáckych vôd. Bývali u miestnych sedliakov.
Kúpele založil v roku 1832-33 šľachtic Jozef Vietoris. Prvou budovou, ktorú postavil, bol tzv. spoločný kúpeľ – „Balnearium commune“. Bola to štvorcová budova s vestibulom pozdĺž celej budovy. V strednej časti bolo 11 oddelených kabín pre vane, ďalej miestnosť na ohrievanie vody. Na oboch koncoch budovy boli byty pre kúpeľnú obsluhu. Súčasne s kúpeľnou budovou postavil Vietoris aj kaštieľ, určený na ubytovanie hostí šľachtického pôvodu. Bola to zaujímavo architektonicky riešená budova, postavená do tvaru uzavretého obdĺžnika (500 stôp dlhého a 250 stôp širokého). Z južnej strany bolo stĺpové priečelie ako hlavný vchod do priestrannej, klenutej a maľbami zdobenej jedálne a spoločenskej sály.
Zakladateľ kúpeľov upravil aj priestory pred kaštieľom a pri kúpeľnej budove. Kaštieľ postavil na pôde navezenej do výšky 3 – 5 stôp. Močiare dal sčasti zaviesť zemou, sčasti odvodniť kanálmi, staré, bútľavé vŕby a iné stromy vyklčovať, porobiť chodníčky a vysadiť nové kríky. Možno teda hovoriť o akejsi parkovej úprave a vytváraní prvok kúpeľného prostredia. Základy kúpeľného strediska boli vytvorené a návštevnosť rýchlo stúpla.
Staré spoločné kúpele svojou kapacitou nestačili a v rokoch 1838 – 39 postavili ďalšiu budovu, tzv. nový kúpeľ – panský. Tejto sa staré kúpele nemohli rovnať ani čo do krásy ani pohodlia a veľkosti. Mala 20 murovaných kabín s drevenými vaňami a ležadlami. Technické vybavenie kúpeľov bolo dokonalejšie. Bola tu pec s vmurovaným kotlom, drevené nádrže na minerálnu aj obyčajnú studenú vodu. Voda z prameňov sa čerpala čerpadlom s konským pohonom. Voda sa do nádrží privádzala a z nádrží a kotlov rozvádzala do kabín potrubím, do vaní sa púšťala točkami.
Nové kúpele boli vyhradené pre šľachtu a pre chudobný ľud ponechali staré. Už odvtedy boli staré kúpele pre veľký počet chorých nepostačujúce, veľmi častým používaním sa skoro opotrebúvali, znečisťovali sa rozlievaním vody pri ručnom roznášaní, boli vlhké, zle vetrané a ukazovala sa potreba vystavať väčšie. Zatiaľ museli pacienti zháňať ubytovanie a stravovanie v domčekoch miestnych obyvateľov, mnohí Smrdáčania podávali doma aj kúpele – nosili domov minerálnu vodu z prameňov. Majitelia kúpeľov sa bránili odnášaniu vody a stavali k nej stráže s puškou.
Na zhromaždení lekárov a lekárnikov Nitrianskej župy v roku 1839 boli podľa mena známe dva pramene liečivej vody: prameň Jozef, nazvaný po zakladateľovi, a prameň Vilhelmína, pomenovovaný po jeho dcére. Oba pramene boli spojené podzemným potrubím a chránené štvorcovou drevenou nádržou. Voda v prameni bola sivohnedá, povrch bol potiahnutý žltkastým povlakom a z hĺbky neustále vystupovali bubliny, ktoré sa objavovali vo väčšom množstve pred búrkou alebo pri intenzívnejšom slnečnom žiarení. Zrána sa nad prameňmi vznášala biela hmla a pach unikajúceho sírovodíka bolo cítiť viac než na 100 krokov od prameňa.
O histórii od založenia kúpeľov až do konca 19. storočia sa nezachovali správy. Kúpele boli v období pred prvou svetovou vojnou čoraz vyhľadávanejšie pacientmi z celého územia Rakúsko-Uhorska. Do Smrdák pozývali v prvých rokoch dvadsiateho storočia popredných umelcov a kultúrne súbory, najmä z Viedne. Kúpele si všímali aj vedecké autority: hydrogeológovia, chemici a lekári. Za prvej svetovej vojny sa v kúpeľoch liečili chorí a ranení vojaci. V povojnových rokoch kúpele prechodne upadli. Po niekoľkoročnej stagnácii ožili a popri súkromných pacientoch sa zaujímali o liečbu aj zdravotnícke a sociálne ustanovizne, poisťovne, úrad vojenských poškodencov a iné. Čoskoro sa ukázala potreba rozšíriť kúpeľnú budovu. V roku 1926 k pôvodnému panskému kúpeľu pristavili priestory na odpočívanie a bahenné zábaly s 11 vaňami zbúrali, pretože už nebola vhodná pre kúpeľné účely.
V roku 1933 postavilo v Smrdákoch brnenské policajné riaditeľstvo „Zotavovňu dr. Kračmára“ (teraz liečebný dom Eva) s kapacitou 45 postelí pre liečbu svojich príslušníkov. Roky 1935-38 boli pre kúpele najúspešnejšie. V kúpeľných objektoch bolo vtedy ubytovaných okolo 180 pacientov a takmer taký istý počet bol ubytovaný v obci Smrdáky. Okrem toho dochádzali aj pacienti z blízkeho okolia ambulantne, takže v kúpeľoch na vrchole kúpeľnej sezóny zaznamenali až 400 kúpeľov denne. O náraste kúpeľnej prevádzky svedčilo i pribúdanie počtu minerálnych studní: od roku 1915 do roku 1938 stúpol ich počet z 3 na 13.
Druhá svetová vojna znamenala pre kúpele opäť obdobie útlmu. Počas vojny boli v časti kúpeľov ubytované nemecké deti a prevádzka sa udržiavala len v nevyhnutnej miere. Objekty kúpeľov boli poškodené priamymi bojovými akciami, dočasne tu sídlil aj štáb jednej z operačných ruských jednotiek. V roku 1949 boli kúpele znárodnené. V roku 1950-56 bol uskutočnený hydrogeologický prieskum ich liečivých prírodných zdrojov. Sondážne prieskumné a analytické práce urobil Ústav pre naftový výskum v Hodoníne – dr. J. Janáček a dr. J. Janák.
V roku 1950 objavili v hĺbke 301 m primárny zdroj sírovodíkovej minerálnej vody, v roku 1957 ďalší oveľa výdatnejší zdroj. Jeho obsah aktívnej dvojmocnej síry je zo všetkých doteraz známych európskych sírovodíkových vôd najvyšší.
Veľmi cenné výsledky priniesol aj rozsiahly geologický prieskum bahenných ložísk v roku 1956. Bohaté ložiská liečivého sírneho bahna len v presondovanej ploche obsahujú asi 750 000 ton a zásoby nepresondovaných ložísk sa odhadujú na ďalších 750 000 ton. Sú to zdroje prakticky neobmedzené, schopné zásobovať aj iné zariadenia, ktoré nemajú vlastné zdroje liečivého bahna.
Prírodné liečebné zdroje
Žriedlová oblasť obce Smrdáky leží vo východnej okrajovej časti rozsiahlej karpatsko – alpskej priehlbiny, tzv. viedenskej panvy, ktorá je na našom území známa nielen výskytom minerálnych vôd , ale i ropy. Ich pôvod treba hľadať v treťohorách, kedy bolo naše územie zväčša zaliate morom. Karpaty tvorili pásmo ostrovov a plytkých lagún, v ktorých sa milióny rokov hromadili sedimenty z biologického materiálu, hlavne z bilkovinových častí tiel vodných živočíchov. Ich anaeróbnou bakteriálnou premenou v závislosti na miestnych podmienkach následne vznikli ložiská sírovodíkových vôd, plynov a ropy.Aj preto zložitá geologická stavba smrdáckej žriedlovej oblasti umožňuje výskyt až troch rozličných druhov podzemných vôd.V prvom rade sú to doteraz najzámejšie sírovodíkové minerálne vody. V druhom rese sa tu nachadzajú slané jódobrómové minerálne vody, ktoré sa doteraz balneologicky nevyužívali. Posledným druhom sú obyčajné vody, hlboké a povrchové, ktoré majú svoj samotný režim. V súčasnosti sa v Smrdákoch používajú dva pramene sírovodíkovej vody s názvom Jozef I. a Jozef II. s nasledovnou balneologickou charakteristikou: prírodná , liečivá, slabo mineralizovaná, hydro – uhličitanovo, chloridouhličitanová, sódna, sírna voda so zvýšeným obsahom kyseliny boritej, studená(teplota 13 oC), hypotonická, zásaditá s obsahom sírovodíka cca 600mg/I vody.
Geologická, hydrológia, balneohydrológia
Na geologickej stavbe žriedlovej oblasti Smrdák sa okrem útvarov kvartéru zúčastňujú mladotreťohorné horniny. Celkový geologický ráz oblasti podmieňujú tektonické línie, ktoré určujú aj pozíciu geologických útvarov a obehový režim minerálnych a obyčajných vôd v nich.Cez obec Smrdáky prebieha v smere VSV – ZJZ zlomová línia nazývaná geológmi ô farská porucha“. Protoklonným zlomom je zlom koválovský, vyvinutý južne od Smrdák. Tretím významným zlomom je zlom štefanovský, ktorý pretína farskú poruchu a pokračuje na severnej tzv. unínskej kryhe, kde oddeľuje vrchný helvét od sarmatu a tortonu na vysokej kryhe. Z hľadiska hydrogeologického je oblasť Smrdáky nositeľom troch rôznych druhov vôd:
1/ V tejto oblasti najzámejšie sú minerálne vody slané, sírme, zásadité, ktoré možno primárne zachytávať v burdigalskom obzore vyvýšenej medzikryhy a ježnej kryhy.
2/ Severná vysoká kryha je nositeľom minerálnych vôd slaných jódových s nizkym obsahom H2S a čiastočne ovplyvnených obyčajnými vodami.
3/ Tretím typom podzemných vôd v tejto oblasti sú obyčajné vody, ktoré zvodňujú panónske a sarmatrské štrky koválovskej prepadliny a sú aj v piesčitých íloch karpatu v zlomovom pásme pozdĺž farskej poruchy. Autori prác o geologickej štruktúre v oblasti Smrdák pripisujú zlomovým poruchám funkciu bariéry medzi jednotlivými rezdelenými zvodnenými obzormi. Svätojánsky zlom tvorí významnú bariéru pre postup H2S od juhu k severu do severnej vysokej kryhy. Preto minerálne vody v tejto kryhe sú bez obsahu sírovodíka, ale majú pomerne vysokú mineralizáciu cca 7000mg/I.Chemizus vôd uvádzame príkladom rozboru vzoriek z vrtov: sú to vody výrazne natrium chloridového typu a s významným obsahom jódu (do 15 mg) a brómu (do 18mg).Celkový obsah rozpustených pevných látok tu dosahuje 7,5 g/I). Pomerne výrazné zastúpenie tu má aj amoniak ( do 31,0 mg/I)hlbinného pôvodu.Z plynnej zložky je podľa laboratórnych rozborov z fixovaných vzoriek vody zastúpených v malom množstve sírovodíka(do 0,75mg /I). Prítomnosť metánu bola zistená vizuálne priamo pri vrte, zapálených horel nízkym plameňom – teda bez väčších tlakových podmienok.Chemizmus vody svedčí o naftovom pôvode čerpaných vôd. Prevládajú v nich chloridy alkálií. Z balneologického aspektu sú využívané liečivé smrdácke vody hodnotené ako prírodné, stredne mineralizované, chloridové sódne, jódové so zvýšným obsahom bromidu, hypotonické, studené. Okrem už uvedených stredne mineralizovaných vôd sú známe priamo z kúpeľov areálu i vody nízko mineralizované(2000 – 3000mg/l).Stredne mineralizovaná vody má zdroj SB – 1 (pod Holým vrchom). Tieto vody vykazujú obsah jódu, sú však bez obsahu sírovodíka, t.č. Sa zdroj SB – 1 nevyužíva. V súčastnosti sa k liečebným účelom využívajú minerálne vody z vrtu ST – 2, ktorý počas prieskumu hydrogeologických prác bol navŕtaný pod vedením Prof. Dr. Ota Hynieho, DrSc. Jeho hĺbka je 31 metrov. Vrt Z – 1, ktorý je umiestnený v nedalekej vzdialenosti od ST – 2, vykazuje väčšiu hĺbku a to 76,5 metrov.Tento bol navŕtaný pod vedením Mgr. Augustína Rebra v roku 1971. Vzhľadom na jeho väčšiu hĺbku vykazuje oproti vrtu ST – 2, iné hydrogeologické parametre, obsah H2S až 690 mg/l, voda z vrtu vykazuje tiež rozdielnu celkovú mineralizáciu, obsah CO2 i teplotu. Ú oboch uvedených zdrojov ST – 2. Z – 1 boli v roku 1972 vykonané aj rádiologické merania. Objemová aktivita radonu 222 bola u ST – 2 1,3 MJ a u Z -1 2,6 MJ a je zo slovenských kúpeľov spolu s Trenčiaskymi Teplicami najnižšia. Celková aktivita alfa je u oboch zdrojov nižšia ako 10. Celková aktivita beta v pC/I bola u zdroja ST – 2 67, u zdroja Z – 1 245.
Rozbory minerálnych vôd s bahna
Je nesporné, že aplikácia minerálnych vôd a bahna k liečebným účelom súvisí s poznaním zloženia vôd a bahna. Čím sú rozbory oboch uvedených prírodných liečivých médií dokonalejšie, presnejšie, tým úspešnejšie a účinejšia môže byť ich aplikácia k liečebným účelom. Aj rozbory majú svoj vývoj, zdokonaľovanie. Súvisí to so stavom poznania a využitia fyzikálno – chemických zákonov, v neposlednom rade so zdokonaľovaním analytických metód. Za doteraz najstarší rozbor smrdáckych minerálnych vôd sa považuje rozbor Jána Mateja Gottmanna z roku 1763. Prehľad ďalších autorov rozboru minerálnych vôd po Jánovi Matejovi Gottmannnovi možno vyhľadať v diele Dr. Ferenca Biringera, v diele Dr. Jozefa Kalancia Nagya i MUDr. Jána Bencu, z nich ako prví analyzátori figurujú: bývalý lekár holíčskeho panstva a neskoršie hlavný lekár hornonitrianskej župy Dr. Krisch a Dr. Adolf František Lang. Dr. Krisch k prameňom uvádza, že za bezvetria možno z minerálnej vody unikajúce plyny zapáliť. Povrchová minerálna voda v okolitých barinách nemá odtok, stráca sa. MUDr. Ján Benca vo svojom článku na strane 77 uvádza, že prvý rozbor bol vykonaný Dr. Adolfom Františkom Langom a to pred rokom 1840. Teplotu vody určil na 120R(150C).Banský poradca Johann von Petko vo svojej práci „ Geologický popis západného Uhorska hraničiaci s riekou Morava“ vydanej Maďarskou zemepisnou spoločnosťou v roku 1857 uvádza, že profesor na technickej univerzite v Budapešti Eduard Lászlo analyzoval smrdácke minerálne pramene.V minerálnej vode dokázal okrem známych minerálií tiež jód 2,5 mg/l, a sírnik meďnatý.Tepltou vody však udáva 17,50C.Minerálne vody zaraďujem medzi studené, železnato sírnaté, slané vody. Okrem piešťanských a smrdáckych sírňatých prameňov sa sírnaté pramene nachádzajú v Banke pri Piešťanoch na ľavej strane Váhu, v Koplotovciach(teplý prameň), v Kojatíne(okres Prešov) a v chotári obce Kopčany. V roku 1870 vykonal analýzu minerálnych vôd viedenský profesor Kletsinszky, v tom čase súdno stoličný chemik. Špecifickú hmotnosť minerálnej vody stanovil na 1,00161g/cm3. Účinok sírnych zlúčním pôsobí v čerstvom stave jej odobratia slabokyslo, neskoršie však voda vykazuje mierne alkalickú reakciu. Jej farba sa na vzduchu pomerne rýchlo mení na žltú, neskoršie sa voda mliečne zakalí. Pevných súčastí, tj. Minerálnych látok stanovil 2,6687 g/l. Stanovil tiež sírnik meďnatý ,a to v množstve 1 mg/l, tiež jodid sodný v množstve2,5 mg/l. Kletsinszky k rozboru doplňuje, že smrdácka voda je čo do obsahu sirovodíka prekvapivo bohatá. Voda je železito zásaditá, obsah sírovodíka v nej patrí bezpochyby k najúčinnejším látkam pre liečebné účely. Záujem vedcov o minerálne vody sa začiatkom dvadsiateho storočia stupňoval. Okrem chemizmu sa vedci zaoberali tiež geologickou štruktúrou Smrdák a ich okolia. Hydrogeologickými pomermi sa snažil vysvetliť pôvod týchto minerálnych vôd. Z tých , ktorí v uvedenom výskume vynikli, uvádzame Prof. Kocha, J. Vitálisa (1915), J. Jáhna, E. Schnabela (1923), A. Maťejku(1938).Podobná analýza je od V. Veselého z roku 1927.Okrem dosiaľ známych súčastí minerálnej vody uvádza už aj hodnotu jej rádioaktivity(9 m.j.). Tento rozbor bol zverejnený aj v Balneografii Slovenska. Jej autor Prof. Juraj Hensel z výsledkov rozboru poukázal na väčší balneologický význam ako celoštátny. Tieto veľavravné slová fundovaného profesora okrem viacerých iných priaznivých odporučení, podnietili záujem o kúpele Smrdáky.Od roku 1949 skutočne začali so systematickým prieskumom. V rámci neho bola odvŕtaná studňa o hĺbke 47 metrov a to prímo v kúpeľnom parku. Chemizmus vody počas čerpacích pokusov sledoval Dr. J. Němejc, elektrickú vodivosť Dr. J. Zeman. Odvŕtaná studňa zlepšila situáciu v zásobovaní minerálnou vodou čo do jej množstva, stabilizovala sa jej kvalita, čo do zloženia. Predtým využívané plytké, kopané a vzájomne pospájané studne túto možnosť nedávali. V tomto období boli upresnené názory na pôvod minerálnych vôd, ktoré Dr. Janáček zaradil k hlbinným vodám ropným, vystupujúcim po zlomových plochách k povrchu. Za dokonalý rozbor minerálnej vody možno považovať rozbor hlavného kúpeľného prameňa vykonaný Dr. J. Janákom v roku 1953.Tento zdroj vykazoval teplotu len 15,50C, nevykazoval však prítomnosť brómových zlúčenín.Síra sa v minerálnej vode vyskytovala vo forme plynného sírovodíka, tiež vo forme síranov, síričitanov, sírnatanov, sírníkov, z organických zlúčenín síry to boli hlavne markaptany a sulfidické zlúčeniny. Odparok tejto vody bol značne vysoký a vykazoval hodnotu až 2 084,0 mg/l(pri 1800C/2 hod.).Pri rozbore bola využitá známa spektrálna analýza, čím sa kvalitatívny rozbor rozšíril o súčasti kovov lítia, striebra, stroncia, bárya.
Z vykonaných analýz znovu rezultovali priaznivé a sľubné posudky balneologické, doplnené o genetické posudky, čo urýchlilo ďalšiu etapu výskumu od roku 1953. Podaril sa vrt až do hĺbky 301 metrov. I z takej veľkej hĺbky bola získaná minerálna voda, z ktorej obsah plynného sírovodíka je z dosiaľ známych európskych sírovodíkových vôd najvyšší. Z tohto vrtu podrobné makroskopické rozbory vykonala Dr. K. Sláviková (1953).
Záujem vedcov a výskumníkov sa po tak sľubných výsledkoch zväčšil. O päť rokov na to, v roku 1958 boli vykonané série hĺbkových vrtov v rámci naftového výskumu v lokalite Smrdáky, kedy do materinského horizontu bolo vŕtané až do hĺbky 543 a 587 metrov. Z vrtov získaná minerálna voda obsahovala až 683 mg sírovodíka v litri vody.
Po zhodnotení výskumu našimi odborníkmi J. Janáčom (1956), J. Hroncom (1958), V. Špičkom (1959), možno uvažovať zásadný výskum smrdáckych minerálnych vôd za uzatvorený. Boli vytvorené predpoklady na návrh definitívneho zachytenia minerálnych vôd. Tým vznikli reálne predpoklady na dobudovanie smrdáckych kúpeľov na kúpele výnimočného významu.
Ako uvádza MUDr. Ján Benca, prvý rozbor bahna bol vykonaný až v roku 1951 B. Brožekom a E. Hadačom. Zložeenie bahna je uvedené v článku MUDr. Jána Bencu.
V sušine bahna je najviac zastúpený SiO2 vo forme piesku, silikátov hlinitých, sodných a vápenato-horečnatých, o ktorých je zmáme, že nevykazujú liečiný účinok, ale v bahne sú nosičom jeho účinných látok. Z jeho zaujímavých zložiek uvedieme oxid titaničitý, pyrit (FeS2). Celkom sušina vykazuje 94,82 % hmotových neústrojných látok, ústrojných látok však len 4,38 % hmotových. Celkový obsah síry je okolo 1 %, pričom síra okrem jej už uvedenej podoby v minerálnej vode sa v bahne vyskytuje aj vo forme lipoidnej a pyritovej.
Samotné bahno sa pred jeho aplikáciou na zábaly zrieďuje koncentrovanou minerálnou vodou, po zamiešaní sa podrobuje procesom zrenia. Až takto vyzreté a obohatené bahno vykazuje zvýšené liečivé účinky.
Okrem hydrogeologického prieskumu, prieskumníci venovali pozornosť aj geologickému prieskumu bahnených ložísk, a to od roku 1956. V rámci tohto prieskumu boli odhadnuté zásoby skúmanej záujmovej plochy na 750 tisíc ton. Odhad na nepreskúmané ložiská (širšie okolie Smrdák až koválovský chotár) dáva to isté číslo, teda v prípade potreby sú zásoby bahna až 1,5 mil. ton.
Sírovodík
Hlavnou účinnou zložkou smrdáckej vody je prvok síra, konkrétne sírovodík. Práve pre vysoké hladiny sírovodíka v minerálnej vode sú kúpele oddávna vyhľadávané nielen domácimi, ale i zahraničnými hosťami. Stačí koncentrovanú vodu z prameňa 5 násobne zriediť mäkkou teplou vodou, a podať formou vaňového kúpeľa. Minerálne vody zo sírovodíkového prameňa vytvorili v nánosoch spraše postupne aj ložiská bahna. Horúce bahno chladne 4x pomalšie ako voda, a umožňuje prestup tepla hlboko do všetkých kĺbov i chrbtice. Bahenný zábal sa tým podieľa na spoločnom liečebnom vplyve so sírovodíkovými kúpeľmi.
Sírovodík ovplyvňuje prekrvenie a výživu všetkých zložiek kože, priaznivo vplýva na látkovú premenu a zmenšuje zápalové prejavy na koži a v kĺboch. Má aj čistiaci a dezinfekčný význam, pretože odoberá kyslík škodlivým baktériám. Nemenej dôležité sú aj účinky ďalších minerálnych látok. Obsah soli (NaCl) pôsobí proti suchosti kože a drsnému povrchu tým, že udržuje v koži vodu a vyhladzuje pokožku. Magnézium (Mg) pôsobí proti zápalom kože a rozumne upravuje účinok slnečných lúčov. Výsledkom je nielen liečba, ale aj ochrana i revitalizácia kože a pokožky.
Sírovodík ľahko preniká nielen do kože, ale cez kožu sa jeho aktívne zlúčeniny dostávajú aj do hlbokých štruktúr, svalov a kĺbov. Na porovnanie tohto vplyvu stačí uviesť, že kúpeľ v obyčajnej 37°C teplej pitnej vode znižuje bolestivosť kĺbov iba o 5 %, no kúpeľ v rovnako teplej sírovodíkovej vode až o 30-40 %. A tento liečebný účinok proti bolesti začína počas kúpeľa, a trvá a pri následnom odpočinku či pohybových aktivitách.
Liečebný účinok sírovodíka bol na bunkovej úrovni vysvetlený iba v nedávnych rokoch. Ukazuje sa však, že sírovodík ešte neodhalil všetky svoje možnosti.
Balneoterapia v sírovodíkovej minerálnej vode spolu s liečivým bahnom priaznivo vplýva nielen na telo, ale blahodarne pôsobí aj na dušu. Spojenie týchto účinkov s diétnou liečbou, pohybovými aktivitami a relaxom, prírodnou helioterapiou alebo fototerapie s elektroterapiou, masážami i bahennými zábalmi dávajú vynikajúce predpoklady pre úspešný komplexný balneoterapeutický vplyv na kožu i pohybovú sústavu.
Text: Hollý Milan, Tibor Ďurák – Smrdáky historický obraz obce Foto: kupelesmrdaky.sk
