Štátna hranica na slovenskom Pomoraví, predovšetkým medzi Devínom a Devínskym Jazerom sa v priebehu 20. storočia niekoľkokrát zmenila tak, ako sa menili štátne útvary, do ktorých toto územie patrilo. V období Rakúsko-uhorskej monarchie až do vzniku Československej republiky tvorila rieka Morava hranicu medzi Rakúskom a Uhorskom, ako súčasťami cisárstva. V chotári obce Devínska Nová Ves sa cez ňu prechádzalo po cestnom moste, ktorý nechala roku 1771 vybudovať Mária Terézia.

Po jeho zničení sa na druhú stranu dalo prejsť kompou a od roku 1848 aj po železničnom moste. Cestný most vyúsťoval do terajšej ulice Na mýte, kde sa z prevážaného tovaru vyberal tridsiatok vo forme naturálií. Ako mýtnica alebo tridsiatková stanica slúžila budova dnešnej radnice v Devínskej Novej Vsi.
Bývalá uhorská hranica viedla na niektorých miestach aj rakúskym územím. Československá hranica stanovená medzinárodnými zmluvami, sa na úseku Moravy zhodovala s uhorskou hranicou, ale územie na pravom brehu Dunaja pri Devíne sa po prvej svetovej vojne stalo súčasťou Rakúskeho štátu.
Po pripojení Rakúska k Nemeckej ríši, keď sa schyľovalo k druhej svetovej vojne, začalo Československo pozdĺž rieky Moravy budovať obranné hraničné opevnenia – betónové bunkre, ktoré sa zachovali dodnes. V roku 1938 bolo na území Československa vybudovaných spolu 5832 takýchto bunkrov, pričom cena jedného bunkru v tom čase bola 60 tis. Ksč. Československá armáda však bunkre nikdy nepoužila, pretože vojna sa už vtedy viedla pohyblivým systémom za pomoci tankov.
Počas druhej svetovej vojny prebiehala hranica medzi Nemeckom a Slovenským štátom juhozápadným svahom Devínskej Kobyly časťami Skala, Sandberg a ďalej jej severným svahom popri Karlovej Vsi až k Dunaju. Devín a Petržalka od roku 1938 patrili Nemeckej ríši. Po druhej svetovej vojne boli okupované územia vrátené obnovenej Československej republike.
Po februári 1948 sa československo-rakúska hranica stala rozhraním dvoch politicky a hospodársky protichodných zoskupení (hoci Rakúsko zostalo do roku 1955 pod “dohľadom” Sovietskeho zväzu) štátov Západu a tzv. Svetovej socialistickej sústavy. Nasledovalo dlhé obdobie studenej vojny, ktorá výrazne poznačila osudy ľudí obývajúcich túto hraničnú oblasť. Obce v hraničnom pásme mali osobitný režim. Okrem miestnych obyvateľov mohli do nich vstupovať len osoby s povolením na vstup do hraničného pásma. V Devínskej Novej Vsi sídlil silný útvar pohraničnej stráže. Na rozhraní dvoch politických sústav boli v roku 1950 vybudované hraničné zátarasy – súčasť obrovskej železnej opony. Územie za zátarasami siahajúce až po štátnu hranicu bolo vyhlásené za zakázané pásmo. Železná opona bola po celom úseku našej štátnej hranice so Západom. Bola vysoká 2,2 ma miestami až 3 m. Bola obnovovaná každých 4 až 5 rokov, pretože životnosť ostnatého drôtu bola stanovená na takéto obdobie. Hliadková služba bola v nasadení 24 hodín denne a v prípade signálu zasahovala na príslušnom úseku zásahová skupina. Príslušníci pohraničnej stráže mali povinnosť po výstrahe strieľať do ľudí. Pri ilegálnych prechodoch hranicou zahynulo niekoľko tisíc ľudí, ale niekoľkým stovkám sa to predsa podarilo. Železná opona padla až v decembri 1989 a územie okolo rieky Moravy bolo sprístupnené ľuďom.

V múzeu železnej opony môžeme vidieť spomienku na ostnatý plot (asi 10 m) a informačnú tabuľu na jednom z vojenských bunkrov v Devínskej Novej Vsi nainštalovaná v roku 2000. Pamätník obetiam železnej opony bol odhalený v roku 2006 na sútoku Moravy a Dunaja pod Devínskym hradným bralom.

Text: devinska.sk              Foto: dnv.ic.cz